Martinov príbeh

Netuším, kedy sa to začalo. Musel som to nejaký čas nevedome popierať. Nikdy mi to nenapadlo. Keď mi to napadlo, stále som to popieral. Inkontinencia? Kdeže! To mávajú len starí muži a ja nie som starý.

Najprv som používal toaletný papier v spodnej bielizni. Bolo to len pár kvapiek, takže som to vedel zvládnuť do ďalšej návštevy toalety. Po chvíli som však začal používať manželkine vložky. Boli samolepiace a zostali založené v mojej spodnej bielizni, ale neabsorbovali toho veľa. Znepokojoval ma tiež zápach. 

Z tejto situácie som bol stále viac rozpačitý a utrpela tým aj moja sebaúcta. Začal som sa odcudzovať od manželky. Dbal som na to, aby sme šli do postele v rôznych časoch. Intímnosti neprichádzali do úvahy.

Konečne som v sebe našiel silu povedať jej to. Tým sa všetko zmenilo. Nie však tak, ako som si myslel. Neviem presne, čo som očakával. Možno, že si o mne bude myslieť menej ako o mužovi, ale ako prvé mi povedala, že sa jej uľavilo, že som nemal románik! Ha! Uverili by ste? To nás vlastne ešte viac zblížilo. Najdôležitejšie na svete je, keď máte niekoho, s kým sa môžete porozprávať.

Prehovorila ma, aby som išiel k lekárovi, ktorý mi urobil fyzické vyšetrenie a urobil mi test na rakovinu prostaty. Negatívny. Odporučil mi cviky a cvičenie močového mechúra a dal mi ochranné pomôcky, určené špeciálne pre mužov. Teraz mám balenie v skrinke a určite sú pohodlnejšie ako vložky mojej ženy. Bol by som radšej, keby som to žene povedal skôr, ale lepšie neskoro ako nikdy. Veľmi sa mi uľavilo, keď som jej to povedal. Uvedomil som si, že nemám nič, prečo by som sa mal cítiť trápne, a že na únik moču existuje mnoho riešení.