Jonášov príbeh

Dokonalý pocit trápnosti mi pomohol prekonať odmietanie skutočnosti.

Inkontinencia? Ani náhodou! Tá je len pre staré ženy a chorých ľudí. Mal som byť len trpezlivejší, to je všetko. Negácia? To je tá rieka v Egypte?

Pamätám si, keď sa to stalo prvýkrát: prestávka na návštevu toalety počas obeda s nakladateľom, kde sme toho dosť vypili. Pomyslel som si, že to bol pre kamoša riadny nápor a otvoril som zips na nohaviciach. Na celej nohe som pocítil chladnú vlhkosť. No fajn.

Jednorazová záležitosť, pomyslel som si. Žiadna panika. No stalo sa to znovu... a znovu... a... Snažil som sa napchať si do spodnej bielizne papierovú vreckovku, no na stanovisku taxíkov mi vypadla. Tak tam nepôjdem. Takmer som nešiel. No stále som si to nepripúšťal.

Až do jedného dňa, keď som s dcérou Katkou hral stolovú hru. Zabávali sme sa a veľa smiali. Potom som pocítil niečo zvláštne.

„Čo je to za smrad?“  vykríkla Katka. Myslel som, že zomriem. Nakoniec sama priniesla plienky.

„To urobil zajko,“ snažil som sa improvizovať. „Pozri, utiekol do záhrady!“

Odišla von a keď som vstal z pohovky, uvidel som veľký tmavý fľak. Už som viac nemohol odmietať svoj stav. A pomohol mi k tomu králik.

Moja manželka Karolína s tým nemala problém. Vraj aj naši priatelia nedávno riešili podobný problém. Spomenul som si na Henricha a Janu, ako u nás minulý týždeň sedeli na pohovke.

Karolína mi odporučila zatelefonovať Henrichovi, a tak som to urobil. Po tom, čo sa mi stalo, ma už nič nemohlo priviesť do rozpakov. Spomenul, že existujú vložky určené špeciálne pre mužov. Hovoril, že sú osvedčené a pomôžu zachovať situáciu pod kontrolou.

Odvtedy ju nosím, a viete čo? Niekedy na ňu úplne zabudnem.  Hanba, že to nemôžem povedať o Katkinom zajacovi.