Petrin príbeh

Moja mama spadla a ja som len vďaka tomu zistila, že trpí inkontinenciou, čo pred nami celé tie roky tajila. Teraz je jej tajomstvo prezradené a jej sa uľavilo, že konečne dostane pomoc, ktorú si zasluhuje…

Moja mama je aktívna a veľmi nezávislá žena. Niečo po päťdesiatke bola v miestnej komunite veľmi obľúbená a zbožňovala rozmaznávať moje deti. Vďaka jej zmyslu pre zábavu si s ňou užívali celé hodiny, „Nanu“ každý zbožňoval. No keď tieto jej skvelé vlastnosti začali upadať, nevedeli sme prísť na to, čo sa deje.

Prestala s častými návštevami u nás, a keď aj prišla, zostala len krátko. Dokonca aj v telefóne vždy zmenila tému, keď som ju volala von, a zdalo sa, že je oveľa menej spoločenská a dokonca netypicky unavená a strohá. Skutočne som sa o ňu obávala a tieto zmeny v jej správaní ma znepokojovali.

Spolu s bratom sme si mysleli, že príčinou mohlo byť predčasné úmrtie nášho otca, aj keď sa to stalo už pred ôsmimi rokmi. No keď som jej poradila, aby sa s lekárom porozprávala o poradenstve v prípade úmrtia blízkeho človeka, zasmiala sa povedala, že by nikdy „neobťažovala“ lekára takýmito „dôležitými“ vecami a že je to nezmysel. Potom sme sa pochopiteľne začali obávať, či nemá nejaký vážny problém, o ktorom nám nechce povedať.

Moja mama nie je hanblivá ani slabá a rozhodne nie je hlúpa. Trvala na tom, že nič sa nedeje, čo nám len sťažovalo snahu pomôcť jej. Cítila som, že moje snahy považuje za rýpanie, čo pre mňa bolo skutočne bolestné.

Jedného dňa mi zatelefonovali z nemocnice, že mama zakopla o schod a zlomila si nohu. Potrebovala odpočinok na lôžku, no inak sa mala dobre a o niekoľko dní ju mali prepustiť – mala ísť bývať k nám, kým nebude zasa v poriadku.

Mama ma poprosila, aby som jej z domu doniesla zopár vecí, napríklad oblečenie a umývacie potreby, a zabalila pritom aj nejaké menštruačné vložky. Zaváhala som, pretože som vedela, že mama je už dávnejšie po menopauze. Úplne sčervenala rozpakmi, keď mi vysvetľovala, že máva občasné úniky a potrebuje trochu „vatového materiálu“. Opýtala som sa jej, či to bolo dôvodom toho, že k nám chodila oveľa menej, a priznala, že áno. Nemohla uveriť tomu, že som sa začala smiať, ako sa mi uľavilo. Povedala som jej, že ako mnohé ženy, ktoré porodili deti, aj ja mávam občasné úniky vždy, keď kašlem alebo zdvíham ťažké veci. Sama porodila tri deti, no prekvapivo to nikdy predtým nezažila. Povedala som jej, že oveľa lepšie by jej pomohli vhodné inkontinenčné vložky, s ktorými by sa cítila oveľa bezpečnejšie a ktoré zadržia všetok zápach.

Videla som, ako z maminej tváre opadli obavy. Myslím, že pre ňu bola obrovská úľava, keď si uvedomila, že niekto v mojom veku – mám 35 rokov – trpí inkontinenciou a neznepokojuje sa tým. Teraz uznáva, že mala povedať svojmu lekárovi alebo aspoň mne, keď sa to stalo prvýkrát, a nemárniť mesiace zbytočnými obavami nás oboch. Takže ak máte dojem, že Váš milovaný človek má podobný problém, povedzte mu o vlastných či kamarátkiných skúsenostiach a uvidíte, či zareaguje.